k14.jpg

Vyštudovala scenáristiku na VŠMU v Bratislave. Od roku 1991 bola herečkou v nezávislom divadle Stoka, kde účinkovala takmer vo všetkých inscenáciách. Na inscenáciách sa podieľala aj autorsky (ako väčšina hercov divadla). V roku 1994 založila (spolu s Veronikou Wiedermannovou a Petrom Bálikom) skupinu Živé kvety, kde spieva, hrá na gitaru a je autorkou všetkých textov. Po vynútenom vysťahovaní divadla Stoka z priestorov na Pribinovej ulici pracuje v bratislavskom kníhkupectve Artfórum.
Hudba Živých kvetov a texty Lucie Piussi ma natoľko zaujali, že som Luciu požiadal o interview pre 1.nezávislé učiteľské noviny. Podarilo sa.

Dali sme si odvážny názov: 1.nezávislé učiteľské noviny. Čo podľa teba dnes ohrozuje nezávislosť človeka, resp. je dnešný človek závislý alebo nezávislý?

U nás môžeš byť nezávislý, ale to je potom to jediné čo máš. To už rovno môžeš chodiť bosý a vravieť si, že chudoba cti netratí. Normálny človek je u nás otrok a ani si to neuvedomuje. Nezávislosť sa trestá podľa zákona. A tí , čo môžu slobodne „robiť čo chcú“ sú členmi vždy nejakej mafie – sú zadobre so štátnymi úradníkmi, mestskými, alebo vytĺkli niečo z mafiánov, alebo nimi rovno sami sú. Ak si túžiš založiť niečo svoje, zožerú ťa ako termiti. To je moja skúsenosť so Stokou. Napriek tomu držím palce všetkým bojovníkom, tým, ktorí sa rozhodli chodiť radšej bosí, sama sa medzi nich stále počítam.

Aké spomienky máš na školu? Čo ti dala, nedala alebo vzala základná, stredná a vysoká škola?

Najlepšie spomienky mám na základnú školu a to iba kvôli jednej učiteľke, ktorú som milovala a na ktorú nikdy nezabudnem, to bola úplne zásadná vec. Jediný, kto ťa môže niečo naučiť je ten pred ktorým si sadneš od úžasu na zadok. A takú sme my mali triednu – slovenčinárku a dejepisárku pani Dobiášovú. Mám pocit, že jediné, čo som sa naozaj naučila je pravopis - vďaka nej. Ale u nás v triede ho vedeli všetci.

Aké predmety si mala rada a ktoré si neznášala?

Literatúru a jazyky som sa ani neučila, to sa dáko samo nalepilo, ale matematiku, fyziku, chémiu – to som nedokázala vstrebať nikdy, to bolo utrpenie.

V učiteľskej mailovej konferencii zvanej „3.kanál“ majú asi najväčšiu účasť učitelia informatiky. Aký je tvoj vzťah k informačným technológiám /počítačom/?

V tom som ja úplný dement.

Jeden môj kolega učiteľ mi povedal, že slovo učiteľ je dnes vlastne ako nadávka. Čo si o tom myslíš?

Viem, čo to je, keď decko ako ja stretne v tom pravom veku autoritu – 11 ročný človiečik povedzme - niekoho, kto si ho napríklad získa tak, že iba kvôli nemu píše slohové práce ako ohromné veľdiela v hlave, cestou na tréning v autobuse… Sú ľudia, ktorí to poslanie majú v sebe a nesú ho ďalej. Nie je to pre nich len práca. Určite ich nie je veľa, ale sú.

Je niekto z tvojich blízkych učiteľ? Ak áno, je to na ňom vidieť?

Môj dedo sa volal Ján Fabini a po vojne bol riaditeľom základnej školy, myslím že to bolo v Častej. Donútil do školy chodiť všetkých Rómov, on bol skutočný osvietenec a jeden z generácie posledných polyhistorov. On tých všetkých tamojších Rómov naozaj dokopal k tomu, aby vedeli čítať a písať a tí, čo potom niečo dokázali, mu to nikdy nezabudli. Mojej mame sa raz – ešte za socíku – pokazil trabant a stopla počerného človeka v mercedese, ktorý jej ho pomohol odtiahnuť a keď sa počas jazdy rozprávali a vyšlo najavo, že ona je dcéra Jána Fabiniho, tak ten človek sa skoro zbláznil, nechcel ju pustiť, furt by len jej bozkával ruky, chcel ju zahrnúť darmi a podobne… Bol to Cigán, ktorý chodil hrávať do Viedne, vyšvihol sa a za to, že neostal v nejakom gete bol vďačný nášmu dedovi až zahrob. A takých vraj bolo dosť.

Ako si znášala horúčavy tohto leta?

Dobre, ja mám radšej teplo ako zimu.

Ako bolo na tohtoročnej POHODE?

Ťažko to opísať niekomu, kto tam nebol. Podľa mňa je Pohoda výnimočný festival. Je to čosi ako galaktická slávnosť. Všetky tie pódiá – sú ako planéty plné ľudí, ktoré sa navzájom tolerujú a ich obyvatelia sa navzájom miešajú a navštevujú. My sme smutná krajina zamračených a zatrpknutých tvorov a Pohoda je ako utopická tvár toho, ako by Slovensko mohlo vyzerať. Človek sa tam cíti ako v raji.

Ktorá pesnička je tvojou najobľúbenejšou spomedzi tých, ktoré si napísala?

Vždy je tým líblingom tá posledná, ktorá sa podarila. Momentálne máme pesničku Silný jak lev – ešte ju nikto nepočul, ale čoskoro ju spolu s ostatnými nahráme.

Čo robíš, keď nepíšeš a nehráš? Aké sú tvoje koníčky a záujmy?

Počúvam hudbu, čítam knihy, to ma baví, chodím na prechádzky so psom. V poslednom čase – odkedy skončila Stoka- žijem veľmi jednoduchým, málo spoločenským, priam asketickým životom až sa sama čudujem, ale hrozne sa mi to páči. Je v tom taký pokoj.

Jeden slávny slovenský básnik mi na otázku „ako sa píše umenie“ napísal: Môžem povedať toľko, čo pri poézii. Treba čítať dobrú literatúru, treba veľmi veľa čítať. Plus filozofia, psychoška, život a pod. Nech to ale má hĺbku, je to o niečom. Aký máš ty návod na písanie?

Ja si myslím, že človeka pri niečom celý život môže udržať len úplne nepochopiteľná a stále niekde tlejúca láska. Nemusíš nič. Nemusíš čítať knihy, nemusíš nič študovať. To sú blbosti. Stačí niečo ako úžas nad krásnou vecou – je taký silný, že aj ty túžiš niečo krásne vytvoriť. Láska je bezhraničný obdiv bez nároku na honorár. Akýkoľvek. To je jediný pravý zdroj. Do takej pesničky ako napríklad Redemption song od Boba Marleyho môžeš pozerať ako do zázračnej gule. Ona potom žiari sama, len čo sa zažne. Nie sme všetci géniovia ako Bob Marley, ale ten pravý zdroj je len jeden a treba za ním ísť.

Videl som v TV a počul som v rádiu rozhovory s Tebou a Živými kvetmi. Mal som pocit, že sa nejedná o interview, ale o bezprostredný uvoľnený pokec kamarátov. Aký je tvoj návod na bezprostrednosť a uvoľnenosť, ktorú okolo seba šíriš?

My spievame to, čo žijeme a žijeme potom tým, čo hráme a tak dajako sa nám darí si spríjemniť si tú čakáreň na smrť, ktorá sa volá život. Podľa mňa sú ľudia často otrokmi vlastných „cieľov“ ktoré si vytýčia – kapely chcú „niečo dosiahnuť“ a podobne, ale nie je tu nič, čo sa dá dosiahnuť. Je len tá čakáreň a my v nej sa môžeme tváriť ako tí, čo majú strašne dôležité povinnosti a nemajú čas na žiadne sprostosti, alebo ako tí, čo sa na seba mrknú a vykašľú sa na tú celú vážnosť a upätosť. Treba si z tej čakárne urobiť skúšobňu. Aj tak nikto nevie čo je za tými bielymi dverami, ktoré sa otvoria len raz a prečo teda niečo predstierať sebe navzájom?