S herečkou a speváčkou Luciou Piussi o rozdieloch medzi alternatívnou scénou a šoubiznisom
Ak sme len paraziti, neprežijeme

Dlho bola LUCIA PIUSSI známa najmä ako herečka bratislavského alternatívneho divadla Stoka. Dnes pracuje v alternatívnom kníhkupectve, spieva a robí texty v skupine Živé kvety, no tú za súčasť alternatívnej scény nepovažuje. Ani nemusí, lebo pätica hudobníkov (medzi ktorými je aj náš redakčný kolega Peter Bálik) je čoraz známejšia na celom Slovensku aj v Čechách. Často koncertujú a ich albumy sa už predávajú v nákladoch, ktoré by im mohli závidieť mnohé tunajšie zavedené kapely a hudobníci. A veľa sa o nich hovorí aj preto, že v pesničkách okrem osobných tém skloňujú aj politiku a spoločenské problémy, čo sa dnes veľmi nenosí.

Vaša skupina existovala dlho, ale veľa koncertovať a nahrávať začala len nedávno. Súvisí ten rozbeh s koncom divadla Stoka?

„Teraz žijeme len kapelou, predtým sme hrávali aj v divadelných predstaveniach. Je to taká zvláštna symbióza. Človek je najskôr len také dieťatko Stoky, len tak kuká, skúša, nejde mu to. Hrávali sme spolu dlhé roky, ale nevedeli sme zo seba dostať niečo, hoci sme hrozne chceli. Nebolo to jednoduché v tej Stoke prežívať, ale stálo to za to. Bol to boj o život, ale poctivý. Trochu divočina, ale nás všetkých naučila princípom a postojom a začíname to vracať akoby ďalej. Zrazu máme o čom hovoriť.“

Za posledných päť rokov ste urobili štyri cédečká, to najnovšie ste krstili iba pred pár mesiacmi. Je pravda, že už máte takmer hotový materiál na ďalší album?

„Áno. Máme deväť nových pesničiek. V Stoke sme ako kapela žili ako v bruchu veľryby, teraz nás tá veľryba vyvrhla a plávame ďalej. Ak bol svet Stoky životaschopný, mali by sme byť toho dôkazom a ísť ďalej. Ak sme len obyčajní paraziti, zahynieme. Hudba je pre nás dnes to najposvätnejšie, je to náš svet, ktorý sme si dlho budovali.“

Predošlé albumy sú priamočiarejšie, tento je skôr introvertnejší. Je to nečakanou zmenou v dlhoročnom obsadení skupiny?

„Nie. Mali sme vyslovene chuť na takéto pesničky, tak sme ich urobili. Nikdy sme nerobili nové veci ako nejakú sebaštylizáciu, aby sme napríklad nesklamali ľudí, ktorí majú radi rýchle pesničky. Potom pardon, tak sa od nás otočte chrbtom, ako sa od nás otočili iní. Keď do nás zase príde nejaká šialená radosť, tak budeme hrať zase nárez.“

Nové pesničky sa viac na seba podobajú, sú akoby v jednej nálade. Výnimkou je len záverečná countryovka Ľúbim ťa .

„Mne sa zdá každá pesnička iná a ten album ešte rôznorodejší ako predošlé. My to robíme inštinktívne a keď naplníme svoje predstavy, buď to niekomu sadne, alebo nie. Čo už s tým narobíme? Poznám to sama na sebe. Keď som napríklad prvýkrát počula posledný album Ryana Adamsa, zdal sa mi veľmi divný. Postupne sa mi však začal páčiť čoraz viac a viac. A tak je to aj s naším cédečkom – niekto mu môže prísť na chuť až časom alebo mu nedá vôbec šancu.“

Vaše texty z nového albumu sa vyjadrujú aj k politike a spoločenským problémom. To dnes veľa mladých kapiel na Slovensku nerobí. Prečo to robíte vy?

„Všetky naše pesničky sú svojím spôsobom lovesongy. Pre mňa je napríklad pesnička Zas je to všetkým jedno o nenaplnenej láske, ale k vlasti.“

Láskou k vlasti sa oháňajú najmä politici.

„Žijem tu a pozerám sa okolo seba. A je mi z toho smutno, až úzko. A snažím sa to vypovedať. Aj keď pred pár rokmi som si myslela, že slová ako ’fotobunky v toaletách’ nemôžem spievať, že také slová nemôžu byť v pesničke.“

To je aj prípad skladby o zavraždenom študentovi Danielovi Tupom?

„Ja chcem spievať o veciach, ktoré ma trápia ako človeka. Som rada, že som problém vraždy študenta Daniela Tupého dokázala artikulovať, lebo mi nešiel z hlavy. Na texty som v kapele ja, ale ten pocit je spoločný. Poznáme sa už roky. Najskôr si s Bálikom pri gitare vždy spravíme náčrt, akoby jasný ťah štetcom, ktorý potom dávame na skúške dokopy s kapelou. Keď zle frázujem alebo Agnes nenájde na bicích ten správny rytmus, pesnička nešliape. Aby sme z nej mali radosť, všetko musí fungovať. Je to ostrieľaná súhra, nepotrebujeme o tom zbytočne filozofovať.“

Hoci ste typická klubová kapela, už ste hrali aj na veľkých festivalových pódiách. Aký to bol pocit?

„Celkom sme si to užili. Už máme isté sebavedomie, nie sme zakríknutí ako kedysi. Máme sa o čo oprieť v hudbe. Taký Jožo Ráž s tým asi nikdy nemal problém (smiech). Určite to súvisí aj s tým, že konečne si nás našli ľudia, pre ktorých sme my tá ich kapela. Odrazu máme pre koho hrať. Prídu na koncert a vytvoria veľmi silnú atmosféru. Je to pre nás veľký sviatok, lebo vieme, že to nevytvorili médiá. Nie sme žiadna umelá kapela.“

Neplánujete uro­biť koncertný album?

„Bolo by to určite super. Ale zatiaľ nám nenapadlo ako na to a hlavne s kým.“

Vaše cédečká sa veľmi slušne predávajú, mohli by ste začať žiť iba z hudby?

„Dokázali by sme sa uživiť jedine tak, keby sme hrali pätnásť koncertov za mesiac. Ale nechceme sa uštvať na šnúrach a nejakých kšeftoch. To by nás zabilo. Nikdy sme sa nikam nasilu nepchali, ani sa nemienime. Vždy sme verili tomu, že sa zaobídeme bez šoubiznisového sajrajtu. Preto hrávame hlavne v menších kluboch, kde nás sami zavolajú. Kto naozaj chce, ten si nás nájde .“

Preto odmietate ponuky, akú vám dal napríklad manažér Jozef Šebo, keď zavolal, že Peter Cmorik chce zhudobniť vaše pesničky?

„Je moje náboženské presvedčenie, že nemôže prísť Peter Cmorik, zobrať si len tak slová našich pesničiek, urobiť k nim svoju hudbu a myslieť si, že to je pre nás pocta. To je len dôkaz toho, aký je šoubiznis. My si akoby okopávame, zalievame tú svoju záhradku ako v Tolkienovi a za plotom číhajú sily zla, ktoré čakajú, kedy budú môcť niečo ukradnúť z našej čistoty.“

Existujú hudobníci, ktorým by ste to dovolili?

„Jasné. Keby niekto prišiel, že chce urobiť svoju verziu celej piesne a páčila by sa nám, nebol by to problém. Nemuseli by sme z nej dokonca byť ani hotoví, stačilo by, keby to nebolo zvrátené.“

Takže tá verzia Cmorika bola zvrátená?

„Neviem, nepočula som ju. Nezaujíma ma. Nemôže byť predsa dobré, keď si niekto nezoberie pesničku tak, ako sme ju zložili, roztrhne ju na dva kusy a zoberie iba text. To považujem za takú bezočivosť k tej pesničke, že väčšiu si ani neviem predstaviť.“

Potrebovali by váš súhlas aj keby chceli urobiť klasickú coververziu tej pesničky?

„Áno. Ale ten nikdy nedostanú. Keby som videla spievať Petra Cmorika niekde v telke moje texty, tak to sa môžem ísť rovno odstreliť. To sú také veci, že si človek povie: Len cez naše mŕtvoly.“

Vy ste však pred pár rokmi prerobili pesničku Dead Flowers od Rolling Stones, o čom sa Mick Jagger asi tiež nedozvedel.

„Áno, lenže my sme z nej ukradli len klasický rockenrolový riff a za to keby sa chceli s nami súdiť, to sa môžu súdiť rovno s polovicou planéty. Urobili sme aj jednu pesničku Karla Kryla, ale tú sme hrali iba na pár koncer­toch.“

Pre veľa ľudí ste alternatívna kapela, iní zase tvrdia, že hocikde inde by ste boli normálnou súčasťou scény, ktorá nie je mainstreamová, ale určite ani alternatívna.

„Sme tá úplne najobyčajnejšia kapela na svete. Ako živý človek som alternatívou možno tak k nejakej tekvici (smiech). Robíme si svoju hudbu najlepšie, ako vieme. Neriešime, čo si o nej myslia ľudia a kam ju zaraďujú novinári.“

Dosť často sa objavujete na ak­ciách, kde sa skloňuje politika. Raz ste hrali napríklad na dopoludňajšej besede, ktorú zorganizovali občianski konzervatívci. Čím vás presvedčili, aby ste si tam prišli zahrať?

„Mali sme pocit, že tým ľuďom ide o dobrú vec. Nekúpili si nás, máme čisté svedomie. Zavolali nás tam Pišta Hríb a Ďuro Kušnierik, ktorých si vážime. V niektorých veciach máme úplne iné názory, ale v mnohých im verím, že to, čo robia, robia úprimne a z hlbokého presvedčenia. Ako novinári urobili veľa záslužných vecí, a táto akcia bola spomienkou na November ’89. Nemáme s tým žiadny problém.“